Typické je vyjadrovanie najmä svojich politických presvedčení, konšpirácii či hodnotení, hoci aj v situáciách, keď má osoba v danej téme len minimálne množstvo znalostí alebo dôkazov. Vo svojej podstate sa jedná o typickú ľudskú pohnútku, ktorá je však o to zaujímavejšia, že bola preukázaná aj vo výskumoch a štúdiách. Skúmať sa začala v 40. rokoch minulého storočia.
Experiment, ktorý vyzeral ako prieskum
V roku 1947 uskutočnil Sam Gill experiment, ktorý vyzeral ako prieskum verejnej mienky. V ňom sa respondentov pýtali na vymyslený zákon. Konkrétna otázka znela: Ktoré z nasledujúcich tvrdení sa najviac zhoduje s Vašim názorom na zákon kovových kovov?
- Bol by to dobrý krok zo strany USA.
- Bolo by to dobré, ale malo by sa to ponechať na jednotlivé štáty.
- Je to dobré pre zahraničné štáty, ale nemalo by sa to uplatňovať tu.
- Nemá žiadny význam.
Z výskumu vyplynulo, že až 70% ľudí vyjadrilo k neexistujúcemu a fiktívnemu zákonu jeden z ponúknutých názorov a len 4% ľudí odpovedalo na otázku štvrtou možnosťou. Podobná štúdia od Eugena Hartleyho z roku 1946 sa pýtala študentov vysokých škôl ako sa im spolunažíva so študentmi ďalších národností, pričom dotazník obsahoval len tri imaginárne národnosti. Opäť sa preukázalo, že študenti sa vyjadrili, hoci sa jednalo celkovo o nezmysel. Ešte ďalší výskum zistil, že až približne tretina Američanov poskytovala názory v podobných experimentoch len kvôli sociálnemu tlaku a poskytovala odpovede, o ktorých predpokladala, že potešia pýtajúcu sa osobu.
Objasnenie fenoménu
V neskoršom období sa Philip Converse pokúsil aj o vysvetlenie fenoménu. Predpokladal , že respondenti považujú odpoveď „neviem“ za priznanie svojej neschopnosti a nevedomosti. Ľudia radšej zastávajú a vytvárajú hocijaký názor, aj na tému, ktorej nerozumejú, len aby si zachovali pozitívny sebaobraz a pocit vlastnej dôležitosti a kompetentnosti.
Niekedy však práve najodbornejší názor znamená slovko „neviem“ alebo v Sokratovskom pripodobnení „viem, že nič neviem“.
Zdroje
