Chápanie populizmu býva v širokej verejnosti často zjednodušené. Zväčša sa predpokladá, že populista poskytuje zneisteným masám jednoduché sľuby či ich priamo zvádza k nezodpovednému spoločenskému správaniu. Pri voličoch populistov sa zase uvažuje, že pochádzajú z nižšej strednej triedy, poháňa ich hnev, odpor či obavy zo sociálneho úpadku. Možno konštatovať, že uvedené závery sa frekventovane opakujú, no z vedeckého hľadiska sa považujú za výrazne zredukované a simplifikované. Vieme napríklad, že príklon k populistickým politikom sa netýka len jednej ekonomickej vrstvy spoločnosti (1) ani nesúvisí s presne vymedzenou osobnosťou voliča (2). Dokonca ani samotného populistu by sme nemali automaticky spájať s konkrétnymi osobnostnými črtami ako nadmerná sebadôvera či nezodpovedné riešenia problémov spoločnosti (3). Podstata a jadro politického populizmu je iné.
Významnú analýzu pojmu „populizmus“ podal nemecký politický filozof Jan-Werner Müller (nar. 1970). V diele „Čo je populizmus?“ popísal základné znaky populizmu, mnohé príklady populistického jednania aj populistických predstaviteľov. Jedná sa o dielo, ktoré mnohovýznamový pojem „populizmus“ konkrétne vymedzilo a priblížilo odbornej i laickej verejnosti. Pozrime sa na základné znaky populizmu podľa Jan-Wernera Müllera.
Protielitársky
Typický populista sa prezentuje ako zástupca morálne čistého a homogénneho ľudu, proti ktorému stavia skorumpovanú a prospechársku elitu. Populista sám seba vyčleňuje z politických elít a snaží sa vytvoriť dojem bežného človeka či dokonca outsidera, ktorý hovorí hlasom prostého ľudu. Ostatné strany vníma takmer ako ziskuchtivý kartel, ktorý si bráni svoje neoprávnené výsady.
Populista vlastne vraví „Ja som ľud – a – jedine ja zastupujem ľud“, čím vytvára osobitý a morálny nárok na výlučnú reprezentáciu svojej krajiny. Samozrejme platí, že hlas žiadneho človeka nemôže ľud reprezentovať absolútne. Spoločnosť je tvorená množstvom názorovo a hodnotovo rozdielnych skupín, ktoré znemožňujú hovoriť hlasom jedného politického predstaviteľa či politickej strany. Pravý populista túto skutočnosť ignoruje a prehlasuje sa za jediný a pravý hlas ľudu. Kto ho nepodporuje, nepatrí k pravému ľudu. Príkladom môže byť Donald Trump, ktorý tvrdil, že keďže on teraz riadi exekutívu, ľud riadi vládu.
Strany s populistickým poňatím politiky môžu pôsobiť aj v opozícii či mimo parlamentných lavíc, ale ani to im zväčša nebráni, aby sa prehlasovali za hlas ľudu. Tento rozdiel medzi výsledkom volieb a nárokovaním si na zástupcu celého ľudu zväčša objasňujú tézou mlčiacej väčšiny, t.j. keby väčšina nemlčala, daný populista by už bol pri moci. Žiaľ, neraz sa môžu populisti uchýliť aj k horším praktikám. Výnimkou nie sú napríklad útoky na média, ktoré môžu obviňovať zo lživej a zákernej negatívnej kampani.
Medzi populistov sa radí podľa Jan-Wernera Müllera napríklad Recep Tayyip Erdoğan, Hugo Chávez, Viktor Orbán či Donald Trump. Foto – Pixabay
Antipluralistický a antidemokratický
Populista si vyberá zo spoločnosti názory, ktoré mu vyhovujú a následne ich označuje za hlas ľudu. Z uvedeného vyplýva, že populizmus nesie znaky výrazného politického antipluralizmu. Marí snahu o uplatňovanie záujmov všetkých členov spoločnosti, naopak, vytvára výsadné postavenie jednej záujmovej skupine osôb. To zároveň vysvetľuje, prečo majú populisti vždy výhrady voči parlamentu ako nevyhnutne pluralistickej inštitúcií. Veď o čom treba toľko debatovať, či dokonca škriepiť sa, keď skutočná vôľa ľudu je jasná ako deň? Vyplýva z toho, že populisti majú teda tendenciu byť aj antidemokratickí. Tvrdia, že zastupujú a vykonávajú vôľu ľudu, hoci v skutočnosti len zneužívajú pojem „pravý ľud“, aby zaň skryli svoje vlastné pohnútky.
Významným nástrojom pre populistov je konflikt a polarizácia, ktorá slúži ako prostriedok na udržanie moci. Konflikt je pre populistov priaznivý, nakoľko sa výborne hodí na demonštráciu toho, kto sú „skutoční ľudia“ a kto elitári. Typickým príkladom zo slovenskej politickej scény je predkladanie zákonov, ktorých účelom je venovať vybranej skupine občanov (dôchodcovia, rodič na materskej atď.) určitú finančnú sumu bez dostatočného ekonomického krytia. Pokiaľ politickí oponenti odmietnu podporiť daný návrh, napr. pre ekonomickú zodpovednosť, populisti ich okamžite označia za „odtrhnutých“ od bežného ľudu, stojacich proti nemu.
Podobne bývajú zneužité aj referendá, ktorých cieľom nie je vyvolať otvorenú diskusiu, ale potvrdiť to, čo populisti už dávno označili ako pravú vôľu ľudu (akurát to tie nenásytné elity bezcharakterne odmietajú presadzovať). Populista teda vytvára ilúziu aktívneho ľudu, no ten je v skutočnosti úplne pasívny. Populista len vytvára dojem, že koná na podnet ľudu, v skutočnosti sa ho však ani nepýta.
Uvedomelý, nepopulistický politik zastáva záujmy a potreby všetkých členov spoločnosti. Foto – Pixabay
Hraničné aspekty populizmu
Je vhodné pripomenúť, že niektoré politické strany môžu byť obviňované z populizmu, hoci reálne nemusia vykazovať prislúchajúce znaky. Obvinenie z populizmu radi využívajú etablované politické strany, aby znehodnotili nelichotivú kritiku inej politickej strany. Práve diskreditácia a obvinenie z populizmu slúži mnohým politikom, aby jednoducho ignorovali argumenty činiteľov, ktoré považujú za ohrozujúce. Platí však, že ignorancia a povýšenecké správanie akurát vháňa voličov do náruče pravých populistov.
Taktiež treba pripomenúť niektoré pozitívne aspekty populizmu. Populisti môžu pomenúvať problémy, ktorými sa občania skutočne zaoberajú, ale o ktorých sa nikto neodvažuje hovoriť, príp. ktoré sa snažia etablované strany zamlčať. V takom prípade populisti nepochybne prispievajú k podnetným demokratickým diskusiám.
Záverom
Jan-Werner Müller definoval viaceré základné znaky populizmu. Jedným z kritérií je členenie spoločnosti na morálne čistý ľud a skazené elity. Ďalším významným znakom je odpor k pluralizmu a antidemokratické tendencie, ktorých dôsledkom sú slabo zastúpené potreby a záujmy všetkých členov spoločnosti. Zlúčením oboch tendencií vzniká škodlivá forma populizmu, ktorej potenciál spočíva v podkopávaní základných demokratických princípov a zodpovedného spravovania štátu.
Zdroje
- Margalit, Y. (2019). Economic Insecurity and the causes of populism, reconsidered. The Journal of Economic Persectives, 33(4), 152-170.
- Fatke, M. (2019). The personality of populists: How the Big Five traits relate to populist attitudes. Personality and Individual Differences.
- Thiers, C., & Wehner, L. (2022) The Personality Traits of Populist Leaders and Their Foreign Policies: Hugo Chávez and Donald Trump. International Studies Quarterly, 66(1)
- Müller, J. (2018). Čo je populizmus. Absynt-Kaligram.
